Pôrodu som sa ako prvorodička veľmi bála. Tej preukrutnej bolesti, ktorú ženy tak radi a vášnivo opisujú a pritom zabúdajú opisovať to, čo na tom celom bolo tak krásne.
Prvé riadky medzi nami boli také ešte cudzie a neisté. No už po chvíli som v nej videla  oporu.

Človeka, ktorý naozaj chápe môj strach, ale zároveň mi dodáva odvahu.

Pri pôrode bol aj môj manžel. Naozaj sa snažil… ale nebyť duly zvládala by som to len veľmi ťažko. Sám manžel ju vychvaľoval. Rodila som dlhých 39,5 hodiny.  Od prvej kontrakcie až po narodenie môjho syna. Túžila som po pôrode bez oxytocínu, infúzií,  epidurálu a sekcie. Chcela som pre nás len to najlepšie a dokázať samej sebe, že túto neľahkú úlohu zvládnem.

Dulu som zavolala, až keď sme vyrazili o 4 tej ráno do pôrodnice. Bola mi oporou, pomáhala mi do sprchy, dbala na môj pitný režim. Na dýchanie, sústredenie sa, ktoré bolo často ťažké pri neustálom kontrolovaní  lekármi, pásov a iných vecí.

Chvíľami som naozaj nevládala, bolo mi do plaču, ako dlho to trvá, ako to bolí …. a ako som sa veľmi snažila zostať pokojnou. Držala ma za ruku a hovorila slová, ktoré mi dávali silu zvládnuť to celé do konca.

Stála pri mne aj na pôrodnom stole.  Stále držala moju ruku a hovorila, že už sme na konci, že už len chvíľku. Mala pravdu, narodil sa mi najkrajší syn na svete a ja som mala chuť sa jej hodiť  okolo krku, rozplakať sa a ďakovať za to, že tam tie dlhé hodiny so mnou bola.

Viem že ak budeme čakať druhé bábo, jedna z prvých osôb, ktorým zazvoní telefón o tejto správe, bude práve ona. A určite budem trvať na tom, aby bola pri nás od prvej kontrakcie.

Ďakujem ženám, ktoré túto neľahkú, ale krásnu prácu robia, napriek svojim rodinám či sviatkom, piatkom… únave… Ďakujem Ti .

Mária Čukanová