Veľa prečítané, veľa predebatované a jeden zažitý pôrod mi dali obraz o tom, aké sú slovenské rodičky a pôrodnice – nekompatibilné.

Podľa mňa hlavne asi nie sme tak prirodzene sebavedomé, lebo inak by sme nikdy nedovolili, aby s nami niekto tak jednal, ako jedná bežne personál nemocnice…

Medzi mojím 1. a 2. pôrodom bol obrovský rozdiel práve v kľude a sebavedomí, a cítim, že  mi ho dodala moja dula, ktorá prežívala so mnou celé tehotenstvo a stále ma ubezpečovala, že to zvládnem, pretože je mi to ako žene prirodzené a že sa to naozaj dá a dokonca v pohode.

Pri pôrode bola so mnou vtedy a tak, ako som to potrebovala, aby som 1. fázu naozaj zvládla v pohode a bez epidurálky. Po narodení mi pomáhala uložiť dieťatko na hruď tak, aby nám bolo dobre a bezpečne, hoci personál nám napriek mojej žiadosti priniesol dieťa zavinuté.

Nebolo to bez bolesti a bez trochy zdravého strachu, či všetko dopadne OK. Ale dula mi pomohla vrátiť sa behom pár kontrakcii k svojmu vnútornému kľudu a rytmu, keď som sa zrazu „rozhádzala“ a nevedela som zvládnuť tú bolesť.

Dula mi pomohla, aby som tu bolesť zvládla, a preto som ju nevnímala tak neznesiteľnú. Nevravím, že dula je pre každého, ale pre tých. čo potrebujú  prítomnosť blízkej osoby,  cítiť podporu, empatiu, povzbudzovanie a sem tam kľudné pripomenutie, čo môže pomôcť.

A sebavedomie?

Úplne iné ako pri 1.pôrode. Vždy som sa kľudne, ale sebaisto ohradila voči nepodstatným a zbytočným požiadavkám nemocničného personálu, vecne som komunikovala s personálom svoje potreby, otázky, fakty, spolupracovala som na vyšetreniach, a preto som sa necítila nepríjemne.

Mám krásne spomienky na 2. pôrod a kľudne by som išla rodiť ešte raz 🙂 Myslím, že by bolo ideálne, ak by sa oficiálnou náplňou práce pôrodnej asistentky stala aj práca duly a robili by to s rovnakým nadšením a empatiou…

Lucia z Bratislavy