Na internete som hľadala predpôrodné kurzy a narazila som ma stránku s informáciami o dulách. Vybrala som si tú „svoju“ a už pri prvom stretnutí som vedela, že ona naozaj bude tá moja.
Moja kamarátka, moja radkyňa, moja opora, moja dula
Rozhovor s ňou bol taký príjemný, že v tom momente som sa na pôrod začala tešiť, lebo som vedela, že bude pri mne ona. Pre moju psychickú pohodu to bolo najlepšie rozhodnutie a zo mňa opadli akékoľvek, aj tie najmenšie známky stresu. Pred pôrodom sme sa ešte stretli, pretože sme sa dohodli aj na predpôrodnom kurze, kde mi aj na moju tisícu otázku odpovedala s prehľadom a ja som vedela, že sa jej môžem opýtať naozaj čokoľvek.
Moja dula si okamžite získala moju dôveru
Už som sa tešila, kedy dvihnem telefón a poviem jej „Už je to tu, ideme :)“
Pôrod sa však trochu skomplikoval a ja som si v nemocnici pobudla trochu dlhšie, ako som plánovala. Napriek tomu bola stále na telefóne a hneď, ako to bolo možné, už bola pri mne a držala mi ruku. Celý čas. Lebo mne tak bolo dobre. Neviem, koľko sily som dávala do tých stiskov, ale nepustila ma ani raz.
Po pôrode mi bola najväčšou oporou. Ako prvorodička som sa veľakrát cítila bezradná pri nových situáciách, ale moja dula bola vždy ochotná mi pomôcť a poradiť. A ja som bola opäť šťastná, že ju mám.
Už sa teším, keď opäť dvihnem telefón, vytočím jej číslo a opýtam sa jej, či pôjde so mnou znova prežiť ten zázrak.
Linda