Rozhodnutie rodiť s dulou bolo jedno z tých najlepších, povedala som si hneď pár hodín po pôrode, keď som si začala premietať, čo sa to vlastne so mnou stalo. Ako prvorodička som mala mnohé otázky, bola som plná neistoty, do čoho vlastne idem, a či to zvládnem.

Mať pri sebe manžela a dulu, ktorá rozumela mojim fyziologickým procesom, ale aj nemocničným postupom, vedela ma upokojiť, aj keď ma chytala panika, poradiť úľavové techniky pri nekonečných kontrakciách, bolo pre mňa na nezaplatenie. Prítomnosť ženy, ktorá vie, o čo pri pôrode ide, mi dodávala istotu a sebadôveru, že to zvládnem, akokoľvek sa bude pôrod vyvíjať. Je to možno zvláštne, ako sa za krátku dobu vytvorí taký blízky, až intímny vzťah s dovtedy neznámou osobou. Ale vďaka tomu, že som od svojej duly cítila veľkú podporu, slobodu v rozhodovaní a spoločnú túžbu, aby pôrod dopadol čo najlepšie, mi to prišlo vlastne veľmi prirodzené.

PS: Ak sú všetky duly ako tá moja, tak sú to vlastne veľké bojovníčky za ženské práva. Za to, aby žena mala priestor rozhodovať, čo sa s jej telom deje počas pôrodu (v rámci možností), za to, aby k nej a jej telu bolo pristupované s úctou a rešpektom. A za to, aby pôrod pre ňu nebol trpkou spomienkou, ale zdrojom hrdosti.

Prvorodička z Bratislavy