Že budem rodiť aj druhýkrát s dulou som vedela už na konci prvého pôrodu. Keď som teda ostala znova tehotná, po potvrdení od gynekológa v 10.týždni tehotenstva, že je všetko v poriadku, som ako prvej písala správu „svojej“ dule, aby som mala istotu, že sa dostanem do jej poradovníka.
Počas tehotenstva sme sa stretli na obede, kde sme prebrali moje predstavy o pôrode, výber pôrodnice a pôrodníka, a keďže môj prvý pôrod skončil akútnou sekciou, aj všetko, čo môžem urobiť pre to, aby ten druhý bol prirodzený.
Synčekovi (tak ako prvorodenej dcérke) sa na svet samému nechcelo, a tak po týždni prenášania nastal mne už známy scenár hospitalizácie v pôrodnici.
Dula vedela, že v ten deň to príde, tak čakala na správu. Po vyvolávačke prišli kontrakcie a prvé 4 hodiny sa nič výrazné nedialo. Potom som začala krvácať (krčok maternice sa rýchlo otvoril z 0 na 3 cm) a aj kontrakcie začali viac bolieť. Presunuli ma na čakačku, a tak muža s dcérkou vystriedala dula, ktorá prišla do hodiny a už od príchodu ma povzbudzovala, že to tentoraz dáme.
Bolo to fajn – ako s kamoškou a mamou v jednej osobe, sme boli už zohratá partia. Pôrodníčka, ktorá bola aj pri mojom prvom pôrode, poznajúc môj prípad, mi odporučila epidurál pre uvoľnenie krčka maternice. A naozaj – keďže kontrakcie som necítila, rozhodla som sa pospať si, v spánku mi odtiekla plodová voda a otvorila som sa na 5 cm. Aj tie kontrakcie začali byt také prirodzene.
Dula ma povzbudzovala, tešili sme sa, že to príde prirodzene. Bohužiaľ ubehlo niekoľko ďalších hodín a nález sa nemenil. Nepomohol ani oxytocín ( ktorý opäť nebol v pláne). Začínala som mať veľmi silné déja vu. Ešteže bola pri mne dula, ktorá mi dodávala energiu a uisťovala ma, že sme opäť skúsili všetky možnosti.
Keď kontrakcie začali byt podľa mňa „čudné“, zavolala som pôrodníčku, že môžeme teda ísť na sekciu – aj tak už plynulo posledných 30 minút zo 16-ich hodín, ktoré mi dala na prirodzený pôrod.
Dula mohla byt na sále so mnou, čo ma úplne upokojilo a pomohlo mi zmieriť sa so situáciou. Síce mi nezabral dopichnutý epidurál a museli ma úplne uspať, no vedomie, že dula je tam, mi dovolilo odovzdať sa do rúk lekárom bez strachu. Moja intuícia mala pravdu, tie kontrakcie boli čudné – podľa pôrodníčky prišla sekcia na poslednú chvíľu, pred ruptúrou maternice. A tak som vedela, že som naozaj skúsila všetko.
Keď som sa prebrala, bola som veľmi neodbytná, takže som svojho synčeka dostala na dve hodiny na prsia, čo nám výrazne uľahčilo ďalšie kojenie. Dula už vtedy bola na ceste do druhej pôrodnice za inou maminkou, ktorá do pár hodín porodila prirodzene synčeka.
Prišla nás samozrejme ešte pozrieť a „skontrolovať“, či nepotrebujeme pomoc s kojením. Viem, že je tam pre mňa aj teraz, keby som čokoľvek potrebovala. Je to veľký človek!
Chcela som mať tri deti, no moje telo mi prirodzený pôrod neumožnilo a ja už tretí sekciou zažiť nechcem. Dula stála pri mne celý čas a hovorila a robila všetko tak, akoby mi čítala myšlienky. Ak by to osud nebodaj zariadil tak, že mi prinesie do života ešte jedno dieťatko, budem chcieť mať „svoju“ dulu pri sebe – aj keď to už bude plánovaná sekcia. Už len preto, aby som sa s ňou porozprávala ako s kamoškou – mamou, ktorá mi dodá silu a psychickú pohodu.
Robíte krásnu prácu! Za tie dva roky medzi mojimi pôrodmi som si všímala vašu prácu – je vás viac počuť, organizujete diskusie, v pôrodniciach sa menia pravidla vďaka osvieteným lekárom. Aj keď sa udiali situácie, ktoré vám neprávom poškodili meno, bojujete ďalej za krásne prirodzené pôrody s rešpektom k mamičke a bábätku. Za všetky mamičky vám ďakujem! Pokračujte ďalej!
Druhorodička z Nitry