Cieľom tohto článku je uistiť vás v tom, že existujú cesty, ako urobiť túto nesmierne náročnú  situáciu znesiteľnejšou, ba možno dokonca posilňujúcou. V nasledujúcom texte nájdete niekoľko krokov, ktoré môžu byť pre vás oporou v prípade, že sa so ženou, ktorá prichádza o svoje dieťatko, stretnete.

Keď aj slovo môže hojiť…

Smrť dieťatka je snáď najbolestnejším okamihom, aký si v súvislosti s behom ľudského života dokážeme predstaviť. Hlboký smútok, strach, bolesť, prázdnota či úplný šok – to sú najčastejšie emócie, ktoré v tomto okamihu prežíva žena, ktorá o dieťatko prichádza. Tieto pocity prichádzajú bez ohľadu na to, či k strate bábätka došlo v prvých týždňoch tehotenstva, počas pôrodu či po ňom. Tieto pocity môže prežívať otec dieťatka, ale i súrodenci či ďalší príbuzní. A môžete ich prežívať i vy, profesionáli, pretože to môžete byť práve vy, ktorí sa so ženou v procese straty vo svojej praxi stretnete.

„Cez smútenie prichádza hojenie. Vďaka nemu môžeme spomínať viac s láskou ako s bolesťou.“
                                                   Rachael Naomi Remen

Spoznajte, čo sa deje.

Trúchlenie – prežívanie zármutku je NORMÁLNOU A ZDRAVOU odozvou na stratu dieťatka. Udalosť straty môže (ale nevyhnutne nemusí) viesť ku kríze či traume. Keďže ide o PRIRODZENÚ reakciu na neprirodzene náročnú udalosť, má žena potenciál túto stratu spracovať. Napriek náročnosti celej situácie, pokúste sa dôverovať tomuto potenciálu.

Na začiatku procesu trúchlenia stojí strata, v závere tohto procesu je plnohodnotný život v nových perspektívach a vzťahoch. Základným predpokladom na to, aby žena dokázala prejsť týmto procesom, je pravdivosť a nepotlačovanie prežívaných emócií. Proces trúchlenia má niekoľko fáz, ktoré sa môžu líšiť prítomnosťou rozličných emočných stavov i intenzitou prežívania .

Prvou fázou, ktorá prichádza bezprostredne po úmrtí dieťatka, je fáza  popretia. Často je sprevádzaná stuhnutím, zdanlivým zmrznutím, zmeraveným pohľadom. Slovne žena často vyjadruje pochybnosti o smrti dieťatka, neverí záverom, ktoré hovoria o úmrtí. Táto reakcia je veľmi múdrym obranným mechanizmom, ktorým telo chráni samé seba pred kolapsom.

Druhou fázou je prepuknutie emócií. Bolesť, hnev, strach, smútok, ale aj pocity viny, nepokoj, obviňovanie, zúrivosť. Táto fáza trvá rádovo dni až mesiace po úmrtí dieťatka. Náročnosť situácie sa prejavuje psychicky i fyzicky – môžu sa objaviť poruchy spánku, náchylnosť k infekciám, nejasné bolesti, kolapsy, zhoršenie zdravotného stavu ženy. Obyčajne niekedy v tejto fáze žena opúšťa zdravotnícke zariadenie a odchádza domov.

Ako tretia prichádza fáza vyvažovania – je to fáza hľadania, nachádzania a odpútania. Táto fáza neprichádza aicky, žena si musí prechod do nej vedome zvoliť. Žena postupne získava kontrolu nad sebou a svojim prežívaním, rozhoduje o tom, aké vnemy k sebe púšťa a ako s nimi nakladá. Vyvažuje – ak ju premkne smútok, dokáže ho spracovať nejakým tvorivým spôsobom. Pomáha, ak v tejto fáze už žena nezotrváva v bolesti, ale pracuje na hľadaní seba samej.

Poslednou fázou je vytvorenie nového vzťahu k sebe a skutočnosti. V tejto fáze si nanovo preskladáva svoj život. Môže ešte vznikať pnutie medzi túžbou žiť naplno a strachom z bolesti. Žena život vníma z inej perspektívy, triedi, čo už jej neslúži a stavia, na čom jej záleží. Táto fáza niekedy prichádza mesiace, roky po strate.

(podľa knihy D. Vodáčková a kol: Krizová intervence, s.312)

Nezľaknite sa pocitov. Nechajte ženu smútiť.

Ak ste prítomní pri žene v okamihu, keď prichádza o dieťatko alebo sa práve dozvedá o jeho smrti, jednoducho tam buďte. Vnímajte jej pocity. Vnímajte svoje pocity. Je možné, že sa vy sami v tejto situácii cítite zraniteľní, že ste konfrontovaní v pocitom bezmocnosti či strachu. Je to v poriadku.

Pravdivosť a láskavosť pri interpretovaní diagnóz či záverov musia ísť ruka v ruke. V snahe ustáť ťarchu celej situácie a smršť zahlcujúcich pocitov nám často napadnú rozličné „racionálne“ argumenty. Nehľadajte v tomto okamihu slová útechy, väčšinou vôbec úľavu neprinášajú. „To prejde, bude to dobré,“ je v tejto chvíli úplne bezobsažné. Rovnako sa pokúste vyhnúť vetám: „Buďte rada, veď už doma jedno zdravé dieťa máte. Veď to ešte ani nebolo dieťa, bol to len plod. Nebuďte hysterická! No tak správajte sa rozumne.“ Toto sú slová, ktoré žiadna žena nepotrebuje počuť.

Ak sa totiž žena rozhodne potlačiť svoje emócie, prichádzajú potom, neskôr, s neuveriteľnou intenzitou, plné viny a hnevu. Ženy, ktoré nemali možnosť dostatočne odsmútiť smrť dieťatka, sa môžu obrniť pocitom, že sa vlastne nič nestalo – vrátia sa do práce, do rodiny, kde sa z ohľaduplnosti o smrti nehovorí. Stáva sa potom, že sa roky po strate dieťaťa nedokážu pozrieť na tehotnú ženu bez sĺz v očiach…

Vytvorte žene priestor, aby mohla smútiť tak, ako potrebuje. Ak máte možnosť, doprajte jej bezpečný a osobný priestor. Nezľaknite sa jej sĺz. Nechajte ju kričať, ak chce kričať. Neberte si jej bolesť osobne. Ak je to čo len trochu možné, ušetrite ju kontaktu so šťastnými mamičkami, ktoré sa radujú zo živých zdravých detičiek.

Prejavte účasť. Ak to tak cítite, vyjadrite ľútosť.

To, čo pomáha, je obyčajne veľmi prosté.

Ak to tak cítite, povedzte, že je vám to ľúto.

Ak je to vo vašich kapacitách, opýtajte sa ženy, čo by potrebovala. Možno ocení Vašu spoločnosť, možno bude chcieť byť sama…

Buďte sami sebou.

Predstavte sa – ste v takej intímnej situácii, ak žena vo vás nájde podporu, na vaše meno nikdy nezabudne.

Trpezlivo popisujte kroky, ktoré ju čakajú. Ak žena na niečo zabudne, či neurobí, majte pre to pochopenie – jej myseľ i srdce je zamestnané niečím iným, všakže…

Môžete sa pokúsiť dotknúť sa jej ruky a vnímať, či jej tento dotyk uľaví.

Ak plače, majte pochopenie pre jej plač.

Možno je zahltená bolesťou a nevie, čo má robiť.

Môže sa pýtať, kde jej dieťatko a čo je s ním. Majte trpezlivosť a pokúste sa s maximálnou vľúdnosťou odpovedať jej pravdivo o tom, čo sa jej stalo.

Vytvorte jej priestor, aby mohla byť s dieťatkom a rozlúčiť sa s ním tak, ako chce. Nie je to žiadne sebatýranie. Sú to vzácne chvíle, z ktorých bude čerpať do svojho života či ďalšieho materstva.

Nesúďte ani nehodnoťte jej správanie.

Vnímajte jej reakcie.

Neodsudzujte prejavy ženinho smútku – nech majú akúkoľvek podobu – krik, plač, rev, smiech, ticho… Všetky tieto prejavy sú normálne. Žena väčšinou nepotrebuje utišujúce lieky, potrebuje priestor na prejavenie a prijatie svojich pocitov.

Odpovedajte pravdivo, ale vľúdne na rôzne dotazy.

Opýtajte sa, ako sa dieťatko volá a tak mu hovorte.

Ak dokážeme so ženou komunikovať tak, aby jej neostávali v tomto príbehu nepoznané biele miesta, je to veľmi užitočné. Niekedy možno skutočne nevieme, čo zapríčinilo smrť bábätka, ale je dôležité o tom hovoriť, aby sa žena zbytočne neobviňovala.

Vytvorte priestor pre rozlúčenie

Dieťa patrí k matke. Zvlášť v tejto situácii, keď už žiadne zásahy na záchranu života bábätka nie sú potrebné. V našej kultúre sa stretávame s tým, že kontakt s mŕtvym dieťatkom vnímame ako zbytočné trýznenie. Nie je to tak. Opýtajte sa ženy, či chce stráviť čas so svojim dieťatkom a rešpektujte jej voľbu. Hoci je to v tej chvíli pre ženu  veľmi náročné, je to vzácny, jedinečný čas s milovanou bytosťou, ktorá rástla pod jej srdcom.

Ak žena ostáva v zmeravení, môžete povedať: „Vnímam, že môže byť pre Vás veľmi náročné rozhodovať sa v tejto situácii. Skúsenosť ukazuje, že aj keď je to ťažké, je pre ženy dôležité, aby sa rozlúčili so svojim dieťatkom. Myslíte, že by ste to tiež tak chceli?“ Tieto chvíle žene pomáhajú uznať, že dieťatko bolo súčasťou jej života, jej rodiny. Ženy, ktoré si to v tejto situácii vyberú, to nikdy neľutujú. Nikdy neľutujú, že mali možnosť sa k svojmu dieťatku túliť, hladkať ho, ďakovať mu. Skôr sa stretneme so ženami, ktoré ľutujú, že nemali možnosť vidieť svoje dieťatko a rozlúčiť sa s ním. Mávajú pocit, akoby túto kapitolu svojho života nemohli uzavrieť… Veľmi dôležitý je aj aspekt „vidieť to na vlastné oči“, aby žena tomu mohla naozaj uveriť, aby mohla preklenúť fázu prvotného popretia.

Ženy, ktoré procesom straty prešli, veľmi ocenili, že sa mohli s dieťatkom rozlúčiť, že mohli byť so svojou rodinou, ktorá im vyjadrovala podporu. Ženy často hovoria o tom, ako to ich rodinu stmelilo, keď sa to stalo súčasťou ich rodinného príbehu a môžu o tom otvorene hovoriť.

Buďte pripravení

Hovorte so ženou o možnosti pochovania dieťatka.

Z legislatívneho hľadiska rozlišujeme 2 odlišné situácie, ktoré sa straty dieťaťa dotýkajú.

Prvou situáciou je potrat – ide o predčasne ukončené tehotenstvo, kedy

• plod neprejavuje známky života a jeho pôrodná hmotnosť bola nižšia ako 1000g,
• hmotnosť nebolo možné zistiť a tehotenstvo trvalo kratšie ako 28 týždňov,
• iné špecifické prípady (podľa Vyhlášky č. 22/1988 Zb. o povinných hláseniach súvisiacich s ukončením tehotenstva).

O vydanie pozostatkov potrateného dieťaťa musí písomne požiadať rodič dieťaťa. O tejto možnosti má rodiča informovať ošetrujúci zdravotnícky pracovník. Z pohľadu povinností zdravotníckeho zariadenia je dôležité spomenúť, že gynekologicko-pôrodnícke pracovisko má vyplniť žiadosť v spolupráci s rodičom. Zariadenie by teda malo mať k dispozícii tlačivo žiadosti. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má povinnosť vydať potratený plod „bezodkladne“ po podaní žiadosti. Prevziať potratený plod môže rodič do vlastných rúk alebo môže prevzatím poveriť pohrebnú službu.

Druhým prípadom je pôrod mŕtveho dieťaťa, kedy hovoríme o narodení bez známok života, pričom pôrodná hmotnosť je 1000g a vyššia. Tu sa postupuje podľa Zákona o pohrebníctve – tj. podobne ako napr. pri pochovaní dospelého človeka. Žiadosť sa nevypĺňa.

Opýtajte sa ženy, ako si predstavuje rozlúčku so svojim dieťatkom. Zistite, či si chce uchovať nejakú spomienku na dieťatko. Opäť, nejde o žiadnu sebatrýzeň. Tým, že má žena napr. fotografiu dieťatka, o ktoré prišla, je toto dieťa už navždy legitímnou súčasťou príbehu ich rodiny. Niektoré ženy si nechajú pramienok vláskov. Je praktické, ak je napr. na oddelení sada pre odtlačky nožičiek dieťatka či spomienková pohľadnica, kde sa vypíšu údaje o dieťatku.

Ak sa žena rozhodne pre pohreb, buďte jej k dispozícii pri praktických záležitostiach. Všetky odborné publikácie, ktoré sa zaoberajú touto témou, sa zhodujú na tom, že spomienkové „rituály“ (v akejkoľvek podobe – krst, rozlúčka, pohreb dieťatka a pod.), sú pre pozostalých nesmierne dôležité. Doprajte žene a rodine, aby sa čo najviac podieľali na príprave – môže dieťatko obliecť, v spolupráci s pohrebnou službou môžu nachystať miesto pre uloženie bábätka (krabička, malá truhla, môže ju rodina sama vyzdobiť, napísať odkazy pre dieťatko a pod.).

Postarajte sa o seba

Uvedomte si, ktoré pocity patria vám a ktoré patria žene. Postavte sa nohami pevne na zem. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite a vydýchnite. Vytraste si ruky. Osprchujte sa.

Buďte úprimní k vlastným hraniciam. Ak je situácia pre vás priveľmi náročná či otvára vaše osobné bolesti, vyhľadajte pomoc – či už v podobe dobrej priateľky/ dobrého priateľa, ideálne však v podobe supervízie. Vytvorte podpornú skupinu kolegov na pracovisku, ktorí zažívajú obdobné situácie. Vyhľadajte psychoterapeutickú podporu, vďaka ktorej si môžete osvojiť techniky, ako sa chrániť.

Ďalšie užitočné informácie k tejto téme môžete nájsť napr. tu:

*Lucie Lebdušková: Čekala jsem mimonko, ale… 2014 – príbehy žien, ktoré prišli o dieťatko.

*Veronika Hurdová: Moje milá smrti, 2017 – biografická kniha o smrti ako posilňujúcej skutočnosti v živote človeka.

*Patrik Daniška: Právo rodičov pochovať potratené dieťa – analýza, 2017 – https://www.hfi.sk/analyzy/283-pravo-rodicov-pochovat-potratene-dieta-analyza

*video o empatii, ktorá pomáha: https://www.youtube.com/watch?v=1Evwgu369Jw

*24 týždňov – film o voľbe ženy, krásne vykresľuje náročnosť i dôležitosť komunikácie medzi matkou a zdravotnou sestrou.

*Nejtěžší volba – dokument o ženách a rodinách, ktoré sa rozhodli priviesť na svet dieťa so život limitujúcou vadou.

*OZ Tóbi – občianske združenie, ktoré poskytuje poradenstvo ohľadom pochovávanie potratených detí.

*Ráchelina vinica – terapeutický projekt pre ženy so skúsenosťou potratu.

*Ku koreňom – nezisková organizácia, ktoré prepája osobné rozlúčky s prírodným pohrebníctvom.

*Zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve

*Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

*Vyhláška č. 22/1988 Zb. o povinných hláseniach súvisiacich s ukončením tehotenstva

ĎAKUJEME ZA VŠETKY ŽENY, KTORÉ BUDÚ MAŤ PRÍLEŽITOSŤ SA VĎAKA VÁM ROZLÚČIŤ SO SVOJIM ANJELIKOM.