V lete tohto roku nás opustila naša dlhoročná riaditeľka, blízka priateľka a skúsená dula Ľubka Lapšanská. Dnes vám prinášame čriepky našich spomienok na túto vzácnu ženu. Sú to veľmi osobné spomienky, ktorými sme skúsili zachytiť esenciu toho, kým pre nás Ľubka bola. Prinášame ich pre nás i pre vás všetkých, ktorí ste ju poznali, aby ste mohli s láskou a vďačnosťou spomínať (nielen) na Ľubku spolu s nami.

 Milovaná Ľubka! 
 
Najradšej by som písala priamo Tebe, snáď si to niekde čítaš. Chýbaš tu. Veľmi. Verím, že Ti je už dobre. Vždy zostaneš v mojom srdci a spomienkach ako úžasná žena, láskavá, múdra, a asi najvtipnejšia "šaľena vychodňarka" zo všetkých. Si pre mňa omnoho viac ako len kolegyňa dula a lektorka z kurzu. Nepochybne pre mnohé z nás si bola omnoho viac. Tebe som volala ako prvej, keď som mala slabú chvíľu počas vlastného tehotenstva. Nedávno som počula myšlienku, že človek po smrti ďalej žije aj tým, že niekomu chýba. Ty ďalej žiješ v mnohých, premnohých srdciach a myšlienkach. Ďakujem Ti ešte raz za všetko.
                                                 Zuzana Moravíková

Tatranky, alebo deň po Mikulášovi annodomini 2021.

Viem, malo to byť spomínanie venované Ľubke, ale u mňa je to akosi trochu inak... už druhý rok mám v čižmičke mojej duše na Mikuláša Tatranku – Moniku Ferkovú. Táto moja spolužiačka z kurzu, dula, mama dvoch ušľachtilých mladých dám a jedného temperamentného šuhaja, priateľka, učiteľka, poetická duša a vášnivá žena by mala v tento deň narodeniny... akurát sa jej už nedá zavolať, ani poslať správa, hoci jej usmievavé foto z môjho messengeru na mňa svieti stále rovnako.
A rovnako tak na mňa svieti už cez nekonečnosť večnosti aj úsmev druhej Tatranky – Ľubky Lapšanskej. Ich vzájomná podobnosť je pre mňa neutíchajúcou záhadou. Obe som spoznala v ten istý deň - na výberku v Poprade, jednu ako šéfku združenia, druhú ako nádejnú budúcu dulu. Mali rovnakú primárnu profesiu, rovnaký počet detí, s ktorými ich spájalo nevšedné a krásne puto, boli originálne a kreatívne, ako ženy žili naplno, odvážne a s chuťou. Boli veľmi inšpiratívne  a temperamentné, stále si dokážem v mysli hravo vybaviť ich hlasy, farbou síce odlišné, no s typickým nezameniteľným východniarskym akcentom. 
Ony dve a ich milované Tatry budú pre mňa navždy synonymom začiatku mojej dulej cesty, ktorá môj život zásadne a nevratne zmenila...chýbate tu, Tatranky... mamám v očakávaní, ich deťom, ktoré sa chystajú prísť na tento svet, i dulám, ktoré ich v týchto vzácnych chvíľach s rešpektom, pokorou a láskou sprevádzajú...aj vďaka Vám som jednou z nich. 
                                                       Maťa Kucharová 

Od Ľubky som sa naučila veľa na kurze pre duly, ktorý viedla. Bola ochotná zodpovedať všetky otázky. Vždy bola plná energie, lásky a porozumenia. Úsmevy rozdávala na každú stranu. Som vďačná za obrovskú stopu, ktorú zanechala na tomto svete a koľkým ženám sa mohlo pomôcť vďaka nej priamo alebo cez ženy, ktoré učila vzácnym múdrostiam a zručnostiam ako sa starať o iné ženy a bábätka.                                          

Vďaka ti, Bože, že si dal Ľubke život a za poslanie, ktoré tu mala.  
                                                       Nicole Hojdová 

Keď zavriem oči a predstavím si ju... počujem jej nezabudnuteľný smiech od srdca, vidím oči plné iskier života, v jej tvári bola zapísaná hlboká ľudskosť a múdrosť. Ľubka bola veľkou uciteľkou ľudskosti a porozumenia, málokto má taký dar odovzdávať vedomosti a učenie s ozajstným pochopením a Ľubka bola práve jednou z mála, ktorí tento dar mali naozaj od boha. Učila ľudskosti, skutočnému súcitu a porozumeniu nielen nás duly, ale všetkých, ktorí ju stretli na svojej ceste životom a to najmä svojím príkladom. 
Nezištne pomáhala veľkému množstvu žien, detí a rodín, čím mnohé z nich vlastne zachránila... Bola im balzamom na dušu i na telo, veľa detských a ženských sŕdc dokázala vyliečiť... Sama bola úžasnou mamou, bolo to vidieť na jej zdravých a hlbokých vzťahoch s jej deťmi... proste človek s veľkým srdcom :-)
Vedela vždy nájsť cestu z každej situácie a učila nás pozerať na ňu zo všetkých strán, v každom človeku či v každej situácii nájsť to dobré, uvidieť v človeku aj jeho ctnosť, aj keď sa to niekedy zdalo nemožné...tento dar hlbokého porozumenia medzi ľuďmi v rôznych životných situáciách odovzdala myslím každej z nás...
Súčasťou jej láskavej prítomnosti bol jej typický neutíchajúci zmysel pre humor naozaj vždy a všade a ženská spontaneita :-) to nemalo chybu :-D
Vynára sa mi posledný večer s ňou, ktorý sme strávili na jednej terase  Bratislavskeho pivovaru, myslím júnový kurz. Boli sme len asi štyri alebo päť nás bolo?... sedeli sme pod hviezdami, bol teplý letný večer a dlho sme sa bavili o smrti, o živote po smrti, o skúsenostiach a zážitkoch blízkosti smrti, komunikácii s tými, o ktorých sme prišli... hovorila nám s láskou o svojej blízkej priateľke, ktorá jej vtedy nedávno zomrela, a prišla reč na strach a smútok. Ľubka sa vtedy zamyslela, pozrela sa do neba na hviezdy, usmiala sa a povedala s takou zvláštnou ľahkosťou na duši, že "vlastne niet sa čoho báť a smútiť"... že tá jej priateľka už "teraz vlastne vie, ako to tam je, ona už to vie"....a to sme ani vo sne netušili, že Ľubka to za dva roky bude vedieť tiež...
Je neuveriteľné, že tak mladý a úžasný človek musel odísť tak skoro... a hlavne chlapcom musí ukrutne chýbať... hlavne Matúškovi :-(
                                           Vierka Haubnerová Hájková  

Ďakujem, že som mala možnosť spoznať Ľubku a život nás spojil, napadá mi vďaka a úsmev, taká ľahkosť žitia, keď som bola po jej boku, všetko bolo také ľahké zrazu a spôsob sa našiel. Ľubka, veľké ďakujem, že som mohla byť súčasťou Tvojho života. Nikdy nezabudnem.
                                                       Zorka Slahová 

Ľubka je pre mňa navždy dulou dúl, moja osobná celebrita. Obdivovala som jej odvahu, silu, húževnatosť, kreativitu, oddanosť nášmu poslaniu. Jej dobrota bola liečivá, smiech a humor nákazlivý. Každý, kto sa s ňou stretol, dostal v nej od života dar. 
                                                     Lucia Čontošfalská 

Čo pre mňa znamená Ľubka Lapšanská

Píšem to v prítomnom čase, pretože to, že ju už nikdy neuvidím, nezmení nič na tom, čo mi jej krátka prítomnosť v mojom živote dala.
Pamätám si presne, ako som ju stretla prvýkrát. Sedím v deň prijímacích pohovorov medzi nádejnými dulami v bratislavskom centre Kvapka a so záujmom si obzerám budúce možno kolegyne. Vchádza do miestnosti svojím ráznym krokom, v krátkych bodkovaných šatách s veľkým výstrihom, zároveň s ňou cítiť vlnu jej obrovskej dobrej energie, jej náboj, a naplní sa ňou celá miestnosť. Neviem už presne, čo hovorila, ale rozhodne vo mne zanechala najsilnejší pozitívny dojem zo všetkých žien, ktoré som tam v ten deň stretla.

Som vďačná za každú minútu, ktorú som neskôr mohla stráviť v jej prítomnosti, počúvať ju, pozorovať a učiť sa od nej.

Počas celého kurzu som cítila, že to, čo robí, robí celým srdcom. Bola rázna a vytrvalá v tom, ako neodbytne pomaly, ale isto pomáhala meniť pôrodníctvo na Slovensku. Zároveň bola úžasne chápavá a akonáhle niektorá z žien potrebovala vypočuť, podporiť, upokojiť, pochopiť, z jej silnej ráznej neprehliadnuteľnej energie sa zrazu stala nekonečne jemná a chápavá náruč všeobjímajúcej lásky. V tomto mi bola veľkým vzorom a to, čo som sa počas kurzu pre duly naučila, je oveľa viac, než obsahujú moje poznámky v zošite.

Pamätám si tiež okolnosti, pri ktorých sme sa stretli naposledy. Bolo to v Poprade a nastala situácia, v ktorej som stratila pôdu pod nohami. Pohľad do Ľubiných očí ma uistil, že všetko bude v poriadku. V jej prítomnosti som sa cítila ako pod ochrannými krídlami. Moja láskavá dulia mama. Vtedy som netušila, že to bolo posledný krát.

Ťažko mi je uveriť, že naša Ľubka, ktorá vždy sršala energiou a mala jej na rozdávanie, bola tam pre každú z nás a pre všetky ženy, ktoré pripravovala na pôrod alebo pri pôrode sprevádzala.... že už nie je. Verím však, že každá z nás nosí kúsok z tej jej energie navždy vo svojom srdci. Ďakujeme.
                                                Markéta Vartíková 

Keď má niekto víziu a odhodlanie, vie hýbať skalami. Keď má niekto veľké srdce, vie spájať brehy. Keď má niekto k tomu ešte aj pokoru a trpezlivosť, má predpoklad vytvoriť niečo krásne. Ľubka tu zanechala dielo naplnené víziou, srdcom a pokorou. Som veľmi vďačná, že som mohla Ľubku aspoň na krátko poznať a že som súčasťou jej diela. 
                                                      Alia Valdner 

Ľubka bola veľká osobnosť, bola srdcom nášho združenia. Keď som chodila na kurz, tešila som sa na každý jeden kvôli Ľubkiným zážitkom a skúsenostiam, ktoré nám odovzdávala. Stále neviem uveriť tomu, že už tu nie je.  S Ľubkou mám spojených veľa zážitkov, vedela aj vážnu tému podať s humorom jej vlastným a s ľahkosťou. Ťažko sa mi hľadajú slová, bolí to, Ľubka, chýbaš tu… 
                                                   Tatiana Kobzová 

Pri spomienke na Ľubku sa vždy usmejem. Napriek tomu, že sme sa pred deviatimi rokmi ešte nepoznali, ona bola jedna z mála ľudí, ktorí ma podporili pred mojím druhým pôrodom. Dodala mi silu a presvedčenie, že prirodzený pôrod je možný aj po predchádzajúcej sekcii. Bola milá, láskavá, podporujúca a to bolo to, čo som potrebovala cítiť a počuť. Ľubka bola/je pre mňa inšpiratívna žena. Ona svoj život žila naplno. Vnímala som ju cez jej energiu, ľahkosť bytia, spontánnosť, nadšenie, zraniteľnosť, ale aj veľkú silu, vôľu a presvedčenie. Veľmi som si vážila jej vlastnosť neposudzovať, či hodnotiť. Na kurzoch som milovala pôrodné príbehy v jej podaní. Ľubka, ďakujem. Som vďačná, že si vstúpila aj do môjho života. 
                                                   Martina Jasaňová 

 Ľube
  
 Akoby si ani neodišla.
 Tvoja usmievavá úcta k životu
 mi dáva nádej na nové začiatky.
  
 Akoby si ani neodišla
 stále pripravená pomôcť,
 len teraz používaš naše ruky.
  
 Akoby si ani neodišla,
 dovolím si plakať,
 lebo Ty by si to sebe isto dovolila
 z výrazom noblesy.
  
 Akoby si ani neodišla,
 kráčaš so mnou ulicami v darovanom kabáte
 a učíš ma vďačnosti.
  
 Akoby si ani neodišla,
 veď cez tvoj život
 vidím tie naše,
 poznačené Tvojím.
  
 Akoby si ani …
 ale odišla si.
 A  tak tu stojím
 dúfajúc v dobro, ktoré si niesla
 a rozdávala priehrštím.
 Ďakujem!
                                          Michaela Šaffo 

Drahá Ľubka, som veľmi vďačná, že som Ťa mohla spoznať. Navždy zostaneš v mojom srdci a spomienkach ako dobrosrdečná a úprimná duša. Ďakujem za veľkú múdrosť, ktorú si nám dulám odovzdala počas vzdelávania, zapísala si sa aj do sŕdc mnohých žien a rodín, ktorým si bola sprievodkyňou. Vďaka svojej aktivite a osobnosti zostávaš v spomienkach všetkých, ktorých si sa počas svojho života dotkla. Nikdy na Teba nezabudnem. 
                                                 Mira Rakovská  

Kam sa podejú naši milovaní, keď umierajú?
Kam sa podeje vlna, keď sa roztriešti o breh?
Nikam. Nie je žiadne iné miesto.
  
Veď vlna sa nikdy neodlúčila od šíreho oceánu, a tak sa nemusí nikam vracať.
Voda nemôže opustiť vodu, ani sa do nej vrátiť...
  
A tak, môj priateľ, ani tvoji milovaní nikam neodchádzajú. Nie ste oddelení. Nikdy ste neboli a nikdy nebudete oddelení. 
Teraz sú tam, kde vždy boli – v Tvojom srdci sŕdc. Nikdy ho nemôžu opustiť. V ňom ich navždy nosíš. Lebo Láska je mocnejšia ako smrť.
                                                 Jeff Foster

Som dula. A ja a mnohé ďalšie sme dulami práve vďaka Ľubke – vďaka jej nadšeniu, neúnavnej práci, vďaka jej viere v to, že byť dulou má zmysel. V rámci Slovenska bola Ľubka priekopníčkou. Jej láskavosť, jej smiech a srdečnosť otvárali dvere aj tam, kde sa cesta zdala byť beznádejne zarúbaná. Bola veľkou odborníčkou. Mala výnimočnú schopnosť počúvať, pochopiť a hlboko sa vcítiť do každého, s kým sa stretla. Rozumela deťom skôr, ako sa narodili. Rozumela ženám a vážila si dôveru každej, ktorej mohla byť k dispozícii v službe duly či laktačnej poradkyne. Nesťažovala sa, hľadala cesty, ktorými mohla meniť svet okolo seba. A robila to v pokore, bez potlesku a ovácií, jednoducho preto, že to bolo treba. A toto jej zanietenie bolo nákazlivé. Nikoho nehodnotila, ani neposudzovala. Hovorila s rovnakým rešpektom a bezprostrednosťou s lekármi na konferencii, aj s deťmi v detských domovoch. Každý bol pre ňu vzácny, každý bol pre ňu dôležitý.

Niekedy v zime sme spolu telefonovali a ja som sa Ľubky pýtala, ako sa cíti. Povedala, že cíti veľkú silu podpory a myšlienok, ktoré všetci smerom k nej posielajú. A že sa jej z tej lásky až podlamujú kolená. Verím, že tento pocit ju sprevádzal do poslednej chvíle – že vedela, ako ju všetci ľúbime.

Ľubi, verím, že vidíš ten zástup žien – dúl, babíc, pôrodných asistentiek, poradkýň, učiteliek, terapeutiek. Žien, ktoré vďaka Tebe žijú svoje ženstvo, ktoré vďaka Tebe plnia svoje poslanie. Verím, že vidíš zástupy žien, ich detí, celých rodín, ktoré sa vďaka Tebe zrodili v rešpekte a láske.

Nezabudneme.
Na Tvoju energiu, ktorá dokázala v okamihu zničiť akýkoľvek elektrospotrebič.
Na úsmev, ktorý tryskal hlboko z Tvojho vnútra.
Na Tvoju nehu a krehkosť, v ktorej sa ukrývala Tvoja najväčšia sila.
Na všetky Tvoje šaľené príhody, ktoré sme počúvali so zatajeným dychom.
 
Nezabudneme, akým obrovským darom si bola pre všetkých nás. Ľubka, ďakujeme.
                                                    Lucia Kubíny

Čo napísať? Čo povedať? Zdá sa mi, že všetko už bolo povedané, napísané, a predsa je toho ešte veľmi veľa, čo by sa malo, mohlo o Tebe napísať. Žiadne slová však nevystihnú ten tvoj charakteristický úsmev, tvoj optimizmus, nezdolnú energiu a chuť žiť. Dotkla si sa srdca a duše všetkých nás, a nielen dúl, ktoré sme prešli Tvojím vzdelávaním a dostali sme od Teba lásku, podporu a víziu. Čriepky Tvojej lásky a podpory si odnášali všetky ženy, ich deti a rodiny, ktorým si pomohla. Žila si naplno, bola si neprehliadnuteľná a nezabudnuteľná v našom združení, ktoré si založila a viedla dlhé roky, na kurze, na konferencii, v diskusiách s lekármi, v detských domovoch, školách, škôlkach, vo svojej vlastnej rodine, všade... bola si matka, učiteľka, dula, žena s veľkým srdcom a dušou. Rozdávala si sa vždy a všade, bez oddychu, pálila si sviečku na oboch koncoch. Mnohým z nás si pomohla svojimi slovami, svojím príkladom uvedomiť si svoju ženskosť a prijať ju, mať sa rada aj so svojimi nedokonalosťami, chybami, s kilami navyše, s pochybnosťami a obavami. Bola si tu, aby si nás potešila a podporila. Môj obdiv k Tebe prerástol vo veľké priateľstvo a vytvorilo sa medzi nami silné puto, ktoré mi neomylne našepkalo, že práve teraz Ti mám zavolať. V posledných mesiacoch som vždy hovorila s Tebou vo chvíľach pre Teba ťažkých, zdrvujúcich a bolestných. Ale nikdy si sa nevzdala, vždy si mi hovorila o tom, že bojuješ a neprestaneš bojovať, že veríš v uzdravenie, spriadala si plány do budúcnosti... žiadna však už nebola. Vo veľkom amfiteátri života dohorela Tvoja svieca a sudičky prestrihli niť Tvojho života. Odišla si a nechala si tu svoje deti. Nielen troch synov, ale aj svoje duly, pre ktoré si bola dula dúl. V každej z nás zostalo niečo z Teba. Vraví sa, že človek zomrie naozaj až vtedy, keď na neho zabudne aj ten posledný človek, ktorý ho poznal. Ty budeš žiť v našich srdciach ešte naozaj veľmi dlho. Budeš s nami pri každej príprave na pôrod, pri každom pôrode, pri každom poradenstve pri dojčení. Pri každom článku, ktorý o týchto témach napíšeme, pri každej konferencii, diskusii, seminári, ktorý zorganizujeme. Vtlačila si do nás svoju pečať a tú si ponesieme so sebou spolu s batôžkom plným vedomostí, ktoré si nám nezištne odovzdávala. Vďaka, Ľubka, s láskou na Teba spomíname. 
                                                   Irena Dobrovolná