Bol to môj druhý pôrod. S prvým som nebola celkom spokojná. Tentoraz určite nerodím ležmo ani v polosede! Bolesť krížov ma vtedy obrala o silu tlačiť.
Mesiac pred druhým pôrodom som sa konečne rozhodla, kde a u koho rodiť. Dula so mnou veľa diskutovala, zvažovali sme všetky možnosti blízko aj ďaleko. Nakoniec som si vybrala dovtedy zavrhovanú štátnu nemocnicu v Bratislave. Presvedčil ma hlavne prístup progresívneho prednostu, ktorý ma pozorne vypočul. Dozvedela som sa, že využíva aj pôrodnú stoličku a umožňuje mamičkám polohu na boku.
Nakoniec však všetko prebehlo inak. Prežila som dva dni mimoriadne silných kontrakcií. Najskôr s neurčitou pravidelnosťou, potom v desaťminútových intervaloch, ktoré sa stále nie a nie skrátiť. Vôbec som sa nevyspala. Na druhý deň som bola celkom hotová. Intenzita bolesti sa stupňovala, ale čas sa naďalej nemenil.
Manžel odchádza do práce, dcéru berú svokrovci. Píšem dule, že dnes to zrejme príde. Celé doobedie stonám, kontrakcie dokážem predýchať už len v polohe na štyroch alebo v pokľaku. Prichádza moja mama, aby mi pripravila obed. Dávam si kúpeľ. No tentokrát nie je príjemný. Doba kontrakcií sa konečne skráti aspoň na sedem minút. Už nevydržím. Volám dule a zazmluvnenému pôrodníkovi, ktorý však práve cestuje mimo Bratislavy. Pôrodná stolička zrejme nebude. Kontrakcie sú opäť 10-minútové. Keď prichádza dula, treba mi už tlačiť na konečník. Ide do tuhého. Už rodím, no ešte mi to celkom nedochádza. Nenápadne poháňam manžela, ktorý prichádza z práce a myslí na obed. Na ten už nie je čas.
V aute nedokážem obsedieť. Konečne prichádzame do nemocnice. Muž par-kuje. Dula je moja hovorkyňa, keď na mňa panie na recepcii a v pokladni vypliešťajú oči. Neviem už ani poriadne nadiktovať osobne údaje, kontrakcie sú také silné, že musím predýchavať. Dula vysvetľuje „Ona rodí!“ Ženy okolo ma potľapkávajú po ramenách, nech ešte chvíľu vydržím. Úprimne mi držia palce.
Na chodbe cestou k výťahu nás dobehne manžel. Prichádzame na pôrodné oddelenie. Už o mne vedia, volal prednosta. Primár sa ma pýta na priebeh kontrakcií, nevládzem odpovedať, práve prišla jedna mimoriadne silná. Pomáhajú mi vysadnúť na kreslo. Doktor ma kontroluje, vraví, že dieťa drží už len na blane. Prásk! Plodová voda vyšplechne. Vysvetľujú mi, ako dýchať a tlačiť. Zavriem oči a snažím sa držať inštrukcií. Cítim, ako mi dula matersky podopiera hlavu. Uvedomujem si jej upokojujúci hlas. Keď otvorím oči, vidím svoju práve narodenú dcéru. Do prepúšťacej správy mi napíšu: „Pôrod trval 10 minút.“
Dostávam dieťatko na hruď. Šťastne vyčerpaná si uvedomujem, že takmer nič z mojich pôrodných priani sa nesplnilo, no aj tak som spokojná. Primár ma chváli, poznamená „Takto sa má rodiť, zbytočne nezdržovať, prísť a porodiť!“ Presne to som mala v plánovala.
Z nemocnice odchádzam 24 hodín po pôrode. Prednosta ma v ambulantom pôrode veľmi podporil, dokonca povedal, že ho také rozhodnutie teší, nech sa na Slovensku veci pohnú dopredu. V Európe je to dávno štandard. Na oddelení šestonedelia mojím prístupom až takí nadšení neboli, ale tolerovali ho.
Odchádzame domov. Ocitnem sa v kruhu najbližších, vďaka ktorým si môžem oddýchnuť. Intenzívne pokračujem v bondingu. Hoci dojčím druhýkrát, v prvých dvoch týždňoch zažijem viacero silných zápalov, horúčok a triašok. V takých ťažkých chvíľach sú duline rady nenahraditeľné. Také vychytávky by som na internetových fórach určite nenašla, a, bohužiaľ, ani na pohotovosti mi ich neporadili.
Stretnutia s dulou boli krátke, ale o to intenzívnejšie, osobnejšie a intímnejšie. Bola nenútene praktická a ľudská. Dula pre mňa zosobňuje oporu a pokoj. Predpísala by som ju povinne k pôrodu 🙂
Druhorodička z Bratislavy