Prvýkrát počula, resp. čítala o dulách asi pred 10 rokmi v časopise Život. Vtedy som si povedala, že to vyzerá ako super vec, a keď raz budem rodiť, tak to určite bude s dulou. Keď som otehotnela, tak som si toto rozhodnutie pamätala, no nejak som očakávala, že so mnou bude pri pôrode partner, pretože teraz sa to tak proste nosí.
Dva mesiace pred pôrodom sme s partnerom boli na kurze v Kvapke. V druhý deň počas obeda mi partner povedal, že po tom, čo počul na kurze, si myslí, že by som mala rodiť s dulou – a nech to neberiem tak, že by sa chcel z toho vyvliecť, ale má pocit, že dula by mi bola väčším prínosom než on.
A ja som v tom momente cítila, že je to správne rozhodnutie – začal sa teda hon na dulu na poslednú chvíľu. 🙂 Páčil sa mi Hankin prístup, a tak som sa samozrejme spýtala jej. Ona však nemohla, odporučila mi niekoho, kto mi v konečnom dôsledku zapasoval oveľa viac a chémia začala fungovať hneď, ako som si pozrela jej profil na vašej stránke.
Bol to osud,
lebo odporúčania na ňu sa ku mne dostali ešte inou cesto. Táto dula už mala dohodnutú mamičku s termínom dva týždne po mne, no ja som cítila, že mám ísť do toho rizika a že to vyjde. Stretli sme sa na obede a potom sme si písali správy. Bolo aj obdobie, keď zo zdravotných dôvodov musela na pár dni za seba nájsť náhradu – jej prístup bol veľmi profesionálny a takisto zaskakujúca dula bola super.
Nakoniec som prenášala a na siedmy deň ma museli hospitalizovať v nemocnici a na ôsmy deň začali vyvolávať pôrod. Hneď ten prvý raz to nevyšlo, tak mi dopriali deň oddychu a na desiaty deň skúsili znova.
Dula prišla do pol hodinky, odkedy som jej dala vedieť a odvtedy to bolo úžasné. Odtiekla mi plodová voda, no vak blán sa natrhol niekde navrchu a spodok vchádzal do krčka, takže ho lekárka natrhla ešte zospodu. Potom sme išli s dulou na čakačku a ona ma začala pripravovať na pôrod. Veľmi rýchlo pochopila, že som typ človeka, ktorý chce mať veci po kontrolou a vysvetlila mi, že pri pôrode sa to až tak nedá, a že musím vypnúť hlavu – čo som ja dovtedy nikdy nedokázala. No jej sa to podarilo – opisovala mi krásne miesta, rozprávala pokojným hlasom. Bola so mnou v sprche, podávala mi vodu.
Bohužiaľ môj krček sa neotváral, a tak lekárka odporučila podať oxytocín – dula mi vysvetlila plusy a mínusy a spolu sme dospeli k tomu, že v mojom prípade prevažujú pozitíva. Oxytocín ma pripútal na fitloptu, no vďaka dule som vedela krásne predýchať kontrakcie. Nález na krčku sa však nemenil, a tak lekárka odporučila epidurál – opäť mi dala čas na rozmyslenie a ja som sa mohla poradiť s dulou. Bola to posledná vec, ktorú sme neskúsili, a ktorá mohla uvoľniť krček. Šli sme do toho. Lekári ju dokonca nechali pri mne, keď mi ho pichali a ona čítala moje myšlienky – chytila ma za ruku presne v momente, keď som si vravela, aké fajn by bolo, keby to urobila.
Avšak ani epidurál nález na krčku nezmenil – bolo osem hodín večer, keď lekárka prišla (to som mala kontrakcie už 12 hodín) a pýtala sa, či ešte vládzem – ak hej, tak môžeme tomu ešte dve hodiny dať, ale potom by už v zaujme bábätka odporučila sekciu. Dve hodky sa dula so mnou rozprávala a uisťovala ma, že som urobila naozaj všetko pre to, aby som porodila prirodzene, ale že to proste asi tak má byť. O desiatej večer ma začali pripravovať na sekciu, veľmi som sa bála a celá som sa roztriasla.
Dula ma upokojovala a uistila ma, že zostane nablízku, ak mi teda nebude vadiť, že sa bude dívať – pre mňa to bola úžasná vzpruha vedieť, že je tam nablízku, len za okienkom. Nakoniec prvé fotky bábätka mi urobila ona a dokonca ešte počkala, kým ma previezli na izbu, aby sa so mnou rozlúčila a popriala mi dobru noc a samozrejme poblahoželala k dcérke.
Len vďaka nej som svoj pôrod zvládla a bol pre mňa príjemným zážitkom
– aj keď sekcie som sa neskutočne bála a aj som si potom vyčítala, že sa mi nepodarilo porodiť prirodzene. No vtedy prišla do pôrodnice za mnou ona a opäť ma uistila, že som spravila všetko, čo sa dalo a zároveň mi poradila ohľadom dojčenia.
Pri mojom druhom bábätku bude rozhodnutie jednoznačné – budem rodiť opäť s dulou 🙂
Robíte výbornú prácu, baby, prosím, pokračujte a dúfam, že raz nadíde ten deň, keď pôrod na Slovensku bude môcť byť pre každú ženu príjemným zážitkom!
Janka, prvorodička