Dovolím si povedať, že skúsenosť s pôrodom u mužov vyvoláva veľmi zmiešané pocity. Na jednej strane je to veľká radosť – z očakávania vytúženého potomka, ktorá sa však mieša s obavami, či všetko pôjde tak, ako má, či to dopadne dobre a či bude dieťa zdravé. No a potom je tu aj bezmocnosť – či už našťastie, alebo na nešťastie, my muži sme pri akte pôrodu jednoducho iba pozorovatelia – a s touto skutočnosťou sa rôzni muži vysporiadavajú rôzne.

Úprimne poviem, že keď manželka navrhla stretnutie s dulou, v mojej mysli sa vynorili dva obrazy. Babka korenárka, ktorá vyťahuje  niekde v domci žene z pôrodných ciest dieťa verzus militantná eko feministka, ktorá neje nič, čo vrhá tieň a akýkoľvek zásah do pôrodu považuje za hanebné zídenie z jedinej pravej cesty.

Na stretnutie však prišla sympatická mladá žena s veľmi pragmatickým prístupom k celej akcii. Namiesto poučovania, čo sa môže a čo nie a čo je to správne a pravé, nám vykreslila, ako to asi bude prebiehať a na čo sa pripraviť.

Až spätne, pri porovnávaní zážitkov s kamarátmi a známymi, som si uvedomil, aké to bolo dôležité a ako realistické nastavenie očakávaní bolo pre jednoduchý a plynulý priebeh pôrodu kľúčové. Vďaka tomu som ja nepociťoval potrebu riešiť situáciu „ako chlap“, zasahovať do celého procesu alebo jednoducho robiť čokoľvek, len aby som bol užitočný.

Dulu sme sa nakoniec rozhodli prizvať aj na pôrod. Neviem povedať, aké by to bolo bez nej, ale viem, že aj vďaka nej máme za sebou zážitok, na ktorý budeme spomínať ako na jeden z najkrajších dní v našom živote.